Zážitky z lesa Prešporského

Skoré jesenné studené hmlisté ráno v Dúbravke. Známe tváre, úsmevy na perách, podania rúk, pozdravy, pár slov, sústredené pohľady, posledné prípravy. Ideme. Tempo nájdem veľmi rýchlo. Zasa sa chvíľu po roku cítim ako hobit skrčený v hustom lese pred Sandbergom. Obraz, ktorý nasleduje pomenúvam „Devínska stratosféra“. Traverz úzkym chodníkom strmými lúkami Devínskej Kobyly.

Foto: Peter Špilár

Celý Devín je v hmle, ktorá končí pár metrov podo mnou. Slnko ešte nevidno, ale už ho cítim. Strmosť zrázu bez možnosti vidieť na jeho koniec dáva tomuto miestu v tejto chvíli nečakaný rozmer. Mám pocit, že bežím nad oblakmi. Že podo mnou sú kilometre vzduchu. Takéto zážitky som na 10. km nečakal, teším sa na ďalších 93, čo mi prinesú. Je 7:45, možno 5 stupňov nad nulou. Moc toho oblečeného nemám, ale je mi dobre. Užívam si. Teším sa na prvé slnečné lúče. Pod sebou počujem zvuk ruje. Asi muflóny. Poradie ma netrápi, ale príjemne ma prekvapuje, že okolo piateho miesta. Idem úplne na pohodu. Chcem si to dnes užiť.

Foto: Pete Green

Druhá živá kontrola. Dúbravská hlavica, 15 km. Otáčam sa pri behu aby som vytiahol kontrolný hárok z bežeckej vesty, chvíľu sa nesústredím na chodník pod nohami a veľmi zle dopadám ľavou nohou na špicatý kameň. Členok mám uvoľnený a vytáča mi ho k zemi po vonkajšej strane. Zvuk ako keď haluze do ohňa lámem, v členku to praští. Cítim teplo, ktoré z neho začína ísť. Množstvo myšlienok sa do hlavy tlačí, ale nepúšťam ich. Za pár sekúnd ma na kontrole víta Maťo, hasič záchranár. Mal som tú česť s ním bežať už niekoľko stoviek. Neriešil nikdy svoj čas, poradie. Riešil vždy len to, či netreba niekomu pomôcť, prípadne niekoho pomalšieho sprevádzal nočnou časťou preteku. Maťo ani chvíľu neváha, sprej na zachladenie, masť na opuchy, ponožka ide späť. Neviem čím ma povzbudil. Ale dokázal to. Asi že na 55 km v Marianke sa mi na to zasa pozrie, nech si dávam pozor. Druhý pokus, že už nebude.

Foto: Jana Fottová

Odkrívam z kontroly. Bolesť sa pri chôdzi dá vydržať, pri behu už nie. Slnečné lúče začínajú jeseňou zafarbeným listom dávať neskutočné farby. Snažím sa odpútať od bolesti. Predstavujem si, že celú svoju energiu tlačím do členku. Za normálnych okolností pre mňa niečo smiešne. Pomáha to. Začínam si viac uvedomovať okolie okolo seba. Neštandardné situácie si vyžadujú neštandardné postupy. Pokračujem, zakláňam hlavu, rozťahujem ruky a ladím príjem na energiu okolo seba a nad sebou. Nič lepšie ma v tejto chvíli nenapadá. Celkom to ide. Rozbieham sa. Bolí, ale dá sa. Zmysly vnemu pracujú v inej dimenzii, každý doskok na ľavú nohu musí byť na rovinu bez žiadnych bočných náklonov a bez nerovností pod chodidlom, inak bolesť, že až slzy vyrazí. Cez jamu alebo väčšiu prekážku je vždy dopadová pravá noha. Je to náročné. Sústredím sa. Svaly na nohách začínajú pracovať inak, aj preto kŕče začínam cítiť už pred Kamzíkom na 30. kilometri. Za ním, na tom istom mieste kde aj minulý rok, ma navštívili znova. Ale brutálne. Budem to volať Kŕče za Kamzíkom. Stojím, kričím od bolesti, noha nejde vystrieť ani pokrčiť, celé zle. Bolí to viac ako členok, takže ho necítim, jediná pozitívna vec na tejto situácii. Magnézium, soľ, do minúty je všetko vyriešené, placebo ako vyšité, zasa som ťa oklamal, telo moje! Prah bolesti sa po tomto zážitku znížil a celkom slušne to zasa rozbieham. Cítim, že v ľavej ponožke je síce tesnejšie, ale som presvedčený, že to nie je nič deštruktívne. Viem to. Rozmýšľam nad tabletkou proti bolesti. Vyhodnocujem, že nie, precítim si to, bolesť ďalšie zranenie musí zastaviť a po tabletke budem unavený a nesústredený. Predbieham aj nejakých päťdesiatkárov, jeden z nich ma zdraví po mene a povzbudzuje ma. Hanbím sa, ani som sa za tebou neotočil, len som nahlas poďakoval. Bál som sa, ďalší pokus na zaťaženie členku iným ako bežným smerom už nemám. Očami zaostrené len pred seba a periférne na les a jeho farby. Počúvam každý svoj krok, dopad. Zvuk lesa mi k tomu hrá. Cítim energiu, ktorá nejde tentoraz z gélov, tyčiniek a kadečoho, čo do seba obyčajne pchám. Ide to zvonku. Marianka, 55 km. Som šiesty.

Foto: Jana Fottová

Vývar a Maťo. Ten prvý je horúci, Maťov sprej studený. Treba obviazať, členok je fialový a napuchol. Dlho som sedel. Krívam ku Kalvárii. Začiatok krížovej cesty. Krásne miesto. Stojím, pozerám na tisíce horiacich sviečok, zvláštne to veci sa vo mne dejú. Opätovne cez Karpaty do Rače. Pred Pánovou lúkou stretávam Silviu, minulý rok vyhrala. Teraz nás prišla povzbudiť, darí sa jej to. Ďakujem. Do Stupavy už poľavujem, bolesť je pod kontrolou, ale z vykrúcania nohy a hľadania tej správnej stopy ma bolí už úplne všetko. Snahou odľahčiť členku čo to dá zaťažujem o to viac všetko ostatné. Do Stupavy (77. km) ma veľa známych tvárí predbehne. Dole kopcom sa už nedá vôbec, nemôžem natiahnuť krok, môžem len decentne slečinkovsky cupitať malými krokmi a starostlivo vyberať dopad na ľavú nohu. Nie je čas na zdržovanie, v Stupave za mnou dobehli 5 bežci s minimálnym náskokom. Adamovi dávam mapu, nechápem, že sa dostal až sem bez zablúdenia bez GPS a mapy, trasa viac krát križuje Malé Karpaty a orientačne je asi to najťažšie z takýchto pretekov. Stupavský hlivový guláš vidím pred Pajštúnom skoro ešte raz, bolo to tesné. Z Dračieho hrádku strmým blatom dole dúfam, že Maťov obväz vydrží. Nekonečný asfalt na Košariská mi dovoľuje robiť viac rovnakých krokov za sebou, vypínam senzory, hlava chvíľu relaxuje. Mesiac takmer v splne mi slnko nahradil. Posledný kopec, Biely kríž. Dychčanie v rýchlej chôdzi do kopca mi preruší zarevanie jeleňa v ruji, skoro som ten guláš spodkom dal... Hlavu otáčam za zvukom, čelovka ukazuje fešáka s parohmi ako si stojí tak dvadsať metrov vedľa mňa. Nie je času, lapám po píšťalke, fučím do nej, že ani nepíska a bežím do kopca čo to dá. Tempo na deväťdesiatom kilometri na parádu. Je mi potom do smiechu, zľakli sme sa jeden druhého. Biely kríž, 31. kontrola, posledná. Už žiadny kopec, už len dole. Svetlo čelovky zužujem do čo najostrejšieho kužeľa predo mnou. Sústredím sa na maximum. Maťo mi ponúkol odvoz záchranárskou štvorkolkou z ľubovoľného miesta Karpát a nerád by som to využil práve teraz. Prvé račianske svetlá, a samozrejme, že zakopávam, členok ide nesprávnym smerom, ale je to bez zvuku. Vydržal. Slzy v očiach. Posledný kus asfaltu a vypínam v cieli. Ležím a nevnímam. Dlhé minúty. Zimnica. Hlivový chce von. V suchom a teplom bez hlivového je lepšie. Chodím biedne. Chalani mi dávajú domácu, že pomôže. Neviem či to bola ona alebo tá energia v tejto miestnosti, do ktorej sa z času na čas dopajdá ďalšia postavička, čo prebehla 103 km s 3.500 výškovými metrami. Nechápem času 13:02, po tom všetkom to nie je ani možné. 11. miesto. O polhodinu lepšie ako minulý rok. Napriek môjmu stavu som ani na chvíľu nepomyslel, že to vzdám. Presviedčali ma o tom, vysvetľovali čo všetko sa mi môže stať. Ja som si veril. Veril som tej energii, ktorú som do nohy posielal aby to vydržala. Keď už som nemohol, pozeral som nad seba a hľadal som tam. Posunulo na ma to. Maťo, pán bežec zdravotník, mi dával rady ako to dokončiť, nie ako to vzdať. Ani na chvíľu o mne nezapochyboval. Vďaka.

Foto: Radovan Harach

Sedím v Rači na zástavke električky, 2 hodiny od toho čo som do cieľa dobehol. Príde ku mne chlap a pýta sa ma či mi môže povedať niečo o vzťahu s bohom. Tu teda srandy dnešného dňa končia, to už je moc. Uprene sa na neho pozriem a po chvíľu mu poviem, že ja som si s ním dnes dobre pokecal. Oči mi žiaria, úsmev cez pol tváre. Chlap pochopil, nebolo viac treba.

Foto: Branislav Gereg

Doma na posteli mám tričko amerických mariňákov s nápisom „Pain is weakness leaving the body!“ („Bolesť je slabosť odchádzajúca z tela!“), v ktorom idem spať.

Ťažký to krásny deň.             

Katka a deti mi robia budíček a raňajky. Intergalaktické.

Spuchnutý členok začína byť fialový, veľkosti tenisovej loptičky a ide to až na holennú kosť.

Nela mi vybavuje röntgen – nič zlomené.

Tento rok už oddychujem, osem stoviek stačilo, budem len zľahka trénovať.

Budúci rok prídu ďalšie výzvy – väčšie ...

Ďakujem za Vašu podporu kamaráti priatelia.

Bresťo